On sa stal prvým autorom hier z povolania v Nemecku. Medzičasom sa počet jeho hier pohybuje niekde za stovkou. V rámci tvorby hier nemá žiaden druh či už mechanizmom, dĺžkou trvania, počtom hráčov alebo cieľovou skupinou... nevytvorený. Takže medzi jeho hrami nájdeme náročné stratégie, kooperačné a komunikačné hry rovnako ako detské či kartové hry.

Pri tomto množstve hier nie je ani zvláštnosťou, že je päťnásobným držiteľom ceny „Spiel des Jahres" (Hra roku), raz získal „Sonderpreis Kinderspiel" (Zvláštna cena detská hra) a štyrikrát „Deutscher Spielepreis" (Nemecká cena hier).

Je to už postarší pán, veď sa narodil v roku 1942 a síce si spočiatku na chlebík zarábal konvenčným spôsobom ako programátor, ale od roku 1989 už je jeho prácou iba tvorba hier. Prečo vôbec začal tvoriť hry? To je jasné! V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, keď sa hrami začal zaoberať, zistil, že v obchodoch je stále rovnaký sortiment. Maximálne objavil 2 - 3 nové hry pre dospelých ročne. Vtedy nemal obľúbenú hru. Ale začal robiť menšie a väčšie úpravy v hrách, ktoré hrával s priateľmi. Priateľom sa zmeny natoľko páčili, že presviedčali Wolfganga, aby sám vymyslel celú hru. Od myšlienky po realizáciu uplynulo však celé desaťročie. V roku 1974 bola prvá jeho hra Niki Laudas Formel 1 publikovaná. Odvtedy kažý rok vychádzala aspoň jedna jeho hra.

Najčastejšími jeho spoluautormi sú Michael Kiesling a Richard Ulrich. Nemecký štýl stolových hier sa vyznačuje počítadlom víťazných bodov, ktoré obkolesuje samotný herný plán a často sa nazýva „Kramerleiste" (Kramerove počítadlo). Dve jeho spolupráce s Ulrichom sa nezmazateľne zapísali do histórie moderných spoločenských hier. El Grande nielen, že získalo hneď dve ceny - Spiel des Jahres a Deutscher Spielepreis, ale aj pre jeho stálosť v rebríčku top 100 hier. Druhou obdobne úspešnou hrou je Die Fürsten von Florenz (Kniežatá florentské), ktorá od svojho prvého vyjdenia bola hitom a v herných rebríčkoch už len stúpala. Dnes skoro všetci hráči (s výnimkou tých šťastlivcov, ktorí ju doma majú) očakávajú reedíciu tejto hry vo vydavateľstve Pro Ludo. V prvý májový týždeň (roku 2007) by mala hra zaplaviť obchody a hneď spolu s dvomi rozšíreniami.

Spomeňme teda ešte niečo z jeho hier: Tikal, Torres, Java, Mexica, Pueblo, 6 berie!, Gulo Gulo, Celtica, Heimlich & Co, In 80 Tagen um die Welt, ...

Sám tvrdí, že existujú tri druhy úspešných hier:

• 1.) dobrá zmes šťastia ataktiky, ktorá oslovuje intelekt a city. Zvyčajne sú to skôr jednoduché hry, ktoré majú širokú cieľovú skupinu. Kritici aj hráčska scéna ich hodnotia vysoko, lebo je v nich veľa čara príťažlivosti. Často v nich sú nové jednoduché a inovatívne herné mechanizmy. (Sagaland, Scotland Yard, 6 nimmt!, Die Siedler von Catan, Carcassonne)
• 2.) Oslovujú intelekt, majú hernú hĺbku, viacero stratégií vedúcich k cieľu ahráči môžu hru podstatne ovplyvňovať. Zvyčajne ide o komplexné hry obsahujúce nové i novatívne mechanizmy zapadajúce do seba ako ozubené kolieska hodinového strojčeka. Hrá ich síce len úzka skupina hráčov, no hráči sú roztrúsení po celom svete. (Euphrat & Tigris, Ra, Tadsch Mahal, Die Fürsten von Florenz, Amun Re)
• 3.) Čo s hrou, ktorá získala iba priemerné až zlé recenzie, nikto ju neodporúča, ale aj tak sa jej predá viac ako 100000 kusov ročne? Určite je úspešná! Tieto hry vyvolávajú mnoho citov, majú ľahko stráviteľné a krátke pravidlá. Hráč má minimum možností hru naozaj ovplyvniť, lebo je zväčša postavená na šťastí a náhode. (UNO, Phase 10, Trivial Pursuit, Das Nilpferd in der Achterbahn)

Kto chce robiť hru pre masy, nech robí hru tretej kategórie. Kto chce byť známy medzi elitou, nech urobí hru druhej kategórie. Kto chce mať oboje - aj masy aj elitu, nech skúsi urobiť hru prvej kategórie.

To by už mohlo byť všetko. Ak ste teda pozorne čítali, našli ste aj meno autora, o ktorom sme dnes písali. Ak nie, pozrite si jeho stránku.