Ako to všetko začalo z pohľadu hráča

Na www.deskovehry.cz sa objavil článoček s nadpisom Letní hraní. Hráči sa naň chytali ako keď sadajú muchy na lep. Najprv bol len oznam, z ktorého vyplynulo, že tento rok je Bedna spoluusporiadateľom týždňa hier. Postupne pribudli nejaké fotografie. Potom už sa začali objavovať aj mená prvých prihlásených. Po chvíľkovom váhaní (cca stotinu sekundy) tam pribudlo aj známe dilli. Dlhá doba medzi oznamom a realizáciou sa vyplnila plánovaním a uskutočňovaním iných letných programov. Patril k nim napríklad aj preklad pravidiel hry Notre Dame, ktorý mnohí zaiste ocenili.

Tesne pred vypuknutím akcie už som to s mojou aktivitou nevydržala a podľa hesla Dobrá akcia musí mať dobrý plán!, som začala študovať mapy. Nie, naozaj som nemienila tých 730 km absolvovať v jeden deň a ešte k tomu zväčša po českej diaľnici, ktorej monotónne ničenie tlmičov auta ma uspáva lepšie než hlava umiestnená nad pusteným plyňákom. Hľadala som a našla som. Pôjdem cez Rakúsko! Ušetrím asi 100 km a uvidím kus sveta. Nevadí, že nemám diaľničnú známku, veď do Viedne po bočných cestách trafím aj spamäti. Potom sa ešte musím prepliesť cez Viedeň a 20 km za ňou už aj tak žiadna diaľnica nevedie. Keď vyrazím z Bratislavy (mojej medzizastávky) o dvanástej, musím byť v Merklíne okolo piatej.

Táto úvaha mala iba tri chybičky:
1. Patrika som bola schopná zobudiť až o jedenástej, takže sme vyrazili o jednej...
2. Cez Viedeň sme sa „preplietali“ v piatok popoludní, čo znamenalo nemalú zápchu na komunikáciách...
3. České cesty značené v mape žltou a oranžovou farbou (2. a 3. trieda), vlastne mali byť poväčšinou značené bielou (4.trieda). Jedna dokonca bola iba fikcia môjho autoatlasu...

Napriek týmto drobnôstkam som o ôsmej večer dorazila na miesto určenia. Tam ma už vítal Pogov úškrn a veta: „Netvrdila jsi, že v šest už tu určitě budeš?“ Tak som statočne vystúpila spoza volantu so zaťatými zubami tajac už pomaly hodinový kŕč v pravej nohe a usmiala sa na všetkých, že to vôbec nevadí. Môj spolujazdec situáciu komentoval oveľa farebnejšie: Ja viem akú hru najbližšie vymyslím. Bude to rally po českých cestách a necestách. Budú tam akčné karty typu cesta v rekonštrukcii, obchádzka, oproti vám sa rúti traktor (na ceste, kde je miesto iba preňho), v ľavotočivej zatáčke predbiehate autobus a on ju začína rezať...

Čo potom

Tak sme vybalili dve tašky hier, prevzali kľúč od izby, obzreli si kde (ne)budeme spať a vrátili sa k zvítavaniu sa s ostatnými hráčmi. Po vrelých privítaniach sme sa mohli pustiť do hrania. Únava opadla s prvou hrou a akcia sa rozbehla naplno. Všetky hry mi postupne splývajú do jedinej, v ktorej vojevůdce obklopený elfkou a vílou ukladá trojuholníčkové dieliky na pláne s moriakmi, bizónmi a rybami. Za to všetko získava body, ktoré spätne používa na zakúpenie instantného magnetu či buldozeru, aby postavil dlhšiu poštovú cestu ako súper, prípadne mu zašliapol pyramídu alebo si iba odčítal potkana v prístave. Popri tom musí myslieť na to, aby mal dosť prevozníkov, ktorí z pevniny na ostrovy dopravia tých správnych robotov, snažiacich sa ukoristiť vlajku a pomôcť pri významných objavoch majstra Leonarda, prevážaných vlakmi po šírej krajine osvetlenej elektrickou energiou z mnohých elektrární ...

Správne sa domnievate, že spať sa v ten večer nešlo. Spánok sa javil ako buržoázny prežitok a my, rozvinutí kapitalisti sme proti nemu nastúpili do boja. Zbraňami nám bolo nadšenie, zábava a samozrejme hry. Niektorí nevyspelí jedinci každý večer o desiatej podľahli, ale veľká časť to vydržala aspoň do polnoci. Tí skalní hrali zvyčajne do tretej do rána. Našli sa však aj praví železní muži a ženy, hrajúci ešte o pol deviatej, keď som po troch hodinách spánku prichádzala k raňajkám. Po raňajkách však aj oni zväčša odpadávali na miesta pôvodne určené k nočnému odpočinku. Najvyšší upgrade spánku však vynašiel Petr, ktorý po necelých troch hodinkách vstal aby sa naraňajkoval a plný sily odchádzal na celé doobedie bojovať so spánkom do postele. Či bol úspešný, neprezradil. Ale súdiac podľa jeho oddýchnutých očičiek aj on podľahol. Počas hrania sa špásovalo ako sa len dalo. Hoci sa sprchová scéna neopakovala, rozprávali o nej pomaly všetci.

Objavom týždňa možno nazvať hru Das Zepter von Zavandor. Prinesená jedna krabica po prvom dni už zďaleka nestačila uspokojiť všetkých záujemcov a David (ač ne moc rád) nakoniec vybalil z fólie tú svoju práve zakúpenú. Všetci sme mali možnosť porovnať staré a nové vydanie. Staré nekupujte! Nie, nie je zlé, ale v novom sa na základe mnohých nápoved hravo zorientuje už aj nováčik. Po Davidovom odjazde (aj s hrou ) sme však dokázali zabezpečiť dovoz ešte jedného exempláru aspoň starého vydania a svet bol zase jasnejší. Hra je dlhá, ale nemožno povedať, že by ste počas toho času nemali čo robiť. Napriek jej úžasnosti sa mi nepodarilo odhrať viac ako dve partie denne. Jednu ráno a druhú nadránom. Pomedzi to som svoje hranie prekladala volejbalom, alebo inými zaujímavými hrami. Boli však takí, ktorí herné stoly neopúšťali celý deň.

Túto skutočnosť si všimol aj Jakub a v snahe zachrániť naše už aj tak vysedávaním nad hrami zúbožené zdravie pre nás nachystal postupne dve hry na von (-outdoorové). Samozrejme na nás treba pomaly, takže každá sa konala v iný deň. Prvá bola „malá lesní hra“ pri ktorej sme behali a hrali „kámen, nůžky, papír“ a behali a snažili sa uhýbať letiacim šuškám. Problém bol, že sme buď šušku necítili dopadnúť na naše chrbty, alebo to bola pecka, ktorá nás priam zložila. Zdravie však bolo zachránené, veď sme takto strávili niečo vyše hodiny 400 m od ubytovne v lese. Dobrý výkon, však?

Druhá bola šifrovačka. Úprimne povedané, nechcelo sa mi do toho. Mnohí si už deň vopred tvorili družstvo. Neoslovili ma. Ale tak mi treba, ja som mala možnosť na malej lesnej hre a tiež som ju nevyužila. Až ráno sa Johanka, večne dobre naladená a plná iniciatívy, spýtala, s kým som v družstve. Na moju odpoveď, že zatiaľ s nikým zareagovala: „Tak to budeš s Jirkou. On taky ještě nemá družstvo.“ Uznajte, že výhovorky by tu nič nezmohli. Jirka celú záležitosť okomentoval slovami: „Když si představím, kolik deskovek bych mohl v tom čase zahrát... Ale nebudou partneři.“ Pred očami sa mi urobilo mdlo. Sama seba som sa pýtala, čo to šifrovačka vlastne je. V čase vypuknutia šifrovačky som spolu s Jirkom získala prvý lístoček a pozerala jak u „Jiříčkova vidění“ na básničku a zhluk písmen pod ňou. Po prvom šoku sme začali vymýšľať čo s tým. Správne sme pochopili, že básnička má byť kľúčom k rozlúšteniu odkazu. Ale ako? Po asi ôsmom neúspešnom nápade sa objavil Petr. Začal nám nakúkať cez ramená a automaticky sa pridal do tímu. Povolené boli dvojice a trojice – takže sme si už len vydýchli. Konečne niekto, kto sa postará, aby sme neskončili na prvom stanovišti. Pomohol. On vedel niečo o šifrách a my sme prispievali nápadmi a už poopravenou náladou. Postupne sme sa presúvali od stanovišťa k stanovišťu. Zápal a túžba ísť ďalej rástli. Najviac práce nám dala morseovka. Samozrejme kód morseovky sme mali, ale prepísať tie bodky, čiarky a lomítka podľa kľúča do morseovky, to bol tvrdý oriešok! Vždy, keď sme si mysleli, že to už-už máme, sme zistili, že sme niekde v prepise museli urobiť chybu. Neboli sme jediní, ktorí tam zdĺhavo hľadali správne bodky a čiarky. Čerešničkou na torte určite boli odkazy zanechané na pontóne uprostred rybníka. K pontónu viedla úzka dlhá lávka. Spočiatku bola robená z dvoch lát, ku koncu (cca 6 m) však už bola lata len jedna a dobre sa hojdala. Všetci sme však túto nástrahu postupne zvládli.
Jakub (hlavný organizátor) si nás dokonca prišiel vyfotiť. Veď smrť v očiach a dobrovoľne na lávke balansujúcich mládežníkov i dospelákov tak skoro zase neuvidí. Ako sa smial do pästičky, keď sme v odkaze našli číslice 0, 0, 1. Snažili sme sa ich použiť na posun písmen, na vyškrtávanie písmen, potom som dokonca začala uvažovať nad dvojkovou sústavou... Nikam to neviedlo, číslo 001 v dvojkovej sústave je to isté ako v desiatkovej. Opäť náš tým zachránil Petr, ktorý si všimol v zhluku písmen slovo. Od toho momentu sme vedeli, že odkaz sa číta odzadu a ešte aj na preskáčku. Tajomné 001 zrazu bolo 100 (metrov). Potom už nasledovali jednoduché odkazy a posledný nás čakal na ubytovni. K nášmu údivu sme na ubytovňu dorazili prví. Po vylúštení posledného odkazu sme sa navečerali a telefónom oznámili organizátorovi naše ukončenie súťaže. Ešte viac sme ostali prekvapení, keď sme zistili, že sme to vyhrali, a to s hodinovým náskokom pred ostatnými. Takže poučenie do budúcnosti je, že na šifrovačku treba: Jedného dobrého bežca, ktorý rozumie šifrám. Jedného blázna, ktorý vidí do geometrie. Jedného mysliteľa, ktorý si všetko spočíta. (Nepočítam sa za mysliteľa.) Ak to všetko máte, je víťazstvo vaše. Ak to majú aj súperi, bude to o niečo ťažšie.

S Plzeňákmi sme vytvorili tvrdú skupinu hráčov Dalmutiho. Prizvali sme do počtu aj hráčov z iných kútov Česka a celých 5 dní sme sa večer čo večer schádzali k novému určovaniu Veľkého Dalmutiho i veľkého služobníka. Akciu zo Štok sa mi nepodarilo zopakovať, takže kávu sme si so Zdenkou varili na preskáčku. Raz ona, raz ja a bez príkazu. Že chýba správny Veľký Dalmuti skonštatoval aj Fly, ktorý mal ešte v živej pamäti, ako v Štokách pri nástupe svojej 24-hodinovej služby upratoval celú hernú miestnosť a vynášal odpadky do popolnice. Tu sa Dalmuti staral viac o vlastné blaho a blaho svojho služobníka ako o blaho komunity... Ťažko však nariadi chlap ako hora jemnej slečne, aby zbierala všetky odpadky. Po Flyovej pripomienke sa jednému služobníkovi predsa len dostalo tej cti, upratať poháre a prázdne fľaše zo stolov. Hoci Jakub tvrdil, že to ani nie je hra, jej spomínané dôsledky boli aj preňho ako hráča pozitívne. No povedzme si na rovinu: nepotrebovali by sme takého služobníka občas doma, na akcii, v práci...? Ak to vyjde na nás, aspoň nám niekto určí, že to treba teraz okamžite. Ak to vyjde na iného, necháme ho s radosťou upratať.

Nedá mi nespomenúť Bourací autíčka. Vytiahla som ich niekoľko razy. Ale vždy na popud iných. Nebolo treba ich slovne pripomínať. Ja už som živá reklama tejto hry.
Slávek sa ich naučil prekvapivo rýchlo a postupne šíril ich dobré meno medzi ostatnými. Dokonca sa mi stalo, že som si zahrala jednu hru so Slávkom, počas ktorej sa začal pozerať Petr. Iba vyčkal, kým skončíme a už išiel hrať so Slávkom a potom ešte s niekym, ale to už som začínala strácať prehľad. Ráno Slávek opäť oduševnene vysvetľoval Bourací autíčka, pre zmenu Radkovi. Trošku ma mrzelo, že si nemôžem zahrať s nimi, ale ako hovorí Patrik: „Keď niekoho hru učíš, nemôžeš ho úplne odrovnať v prvej partii. Nechaj občas niekoho aspoň si myslieť, že vyhrá. Inak si tú hru nikto neobľúbi.“ Tak som ju radšej nehrala dokola ja s každým. Snažila som sa brať si Patrikove slová k srdcu a iba v jednej partii som na to úplne zabudla. Prepáč, Bobo, tá hra je naozaj dobrá, len ju nesmieš hrať so mnou. Skóre 64:34 na konci naozaj nie je zvyčajné.

Z mimodeskovkových aktivít ešte spomeniem volejbal. Postaral sa o zábavu i o emócie (možno až zbytočné). Asi sme nepotrebovali hrať turnaj, to hranie bez turnaja Paluba-Bedna-Zbytek světa bolo zábavnejšie. Teraz sa to však ľahko hovorí. Každopádne pri pohľade na tímy by ste určite nepovedali, že máme tak dobrých hráčov. Len sa pozrite na tie výskoky! Krásou tejto akcie je, že si zahral aj Filip aj Plotík aj Pogo aj Petr aj Martina aj Petr aj Jakub aj Johanka aj Bobo aj Ládinek aj... aj... aj... (Jednoducho tento článok by mal ešte o stranu viac, keby som všetkých menovala. Nemenovaní majú teraz právo sa potichu a na krátko uraziť. Potichu, aby to na nich nikto nespoznal. Na krátko aby už pri čítaní tejto vety ani nevedeli, že sa urážali.)

Príjemným herným prekvapením bola hra Caylus magna carta, alias kartová verzia hry Caylus. Hrala sa stále dokola v štyroch alebo troch hráčoch. V oboch počtoch je výborná. Nie sme žiadne b-éčka, takže sme pravidlá študovali „za pochodu“. Tým vznikli niektoré chyby v ich výklade. Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa. Našťastie sa vždy našiel niekto, kto to študoval znova a znova a opravoval mnou chybne zavedené pravidlá. Na svoju obranu dodám iba: Aj majster tesár sa občas utne. Ale po oprave pravidiel som prestala vyhrávať. Teraz neviem, či to nebolo tým, že moje pravidlá sú mi šité na mieru? Hra išla z rúk do rúk. Akonáhle jedna partia dohrala, už si karty a „čudlíky“ a mince... brala ďalšia.

Bluff je v hernej komunite často a s obľubou hraný. Nebolo tomu inak ani v Merklíne. Čo však bolo nové, je Davidovo majstrovstvo vidieť aj cez steny vlastného kelímka na kocky. Alebo nepotreboval ani vlastné kocky vidieť? Možno sa to s Davidom dá naozaj hrať bez pozerania. To zanietenie, ktoré predviedol sa nedá napodobniť...
 
Zo stolových megahier bolo vidieť Shoguna, Railroad Tycoon, Wallensteina, Axis and Aliens, Robo Rally, Tikal a Funkenschlag. Pri Funkenschlagu v štvorici ostane niektorým v pamäti, že hra sa končí, keď niekto postaví 17 domčekov. Ale v tej našej hre postavených a vysvietených 17 domčekov stačilo iba na tretie miesto. Tikal s Flyom je naozajstný zážitok. Mám pocit, že ma to konečne niekto svojou vlastnou hrou učil hrať. Drobných poznámok tohto typu by sa našlo ku každej odohranej hre, no sem už zjavne nepatria.

 Mne ostáva už iba dodať: Ahoj zase o rok!

Komentáre

Pridal dilli 2007-09-04 11:39:09 IP: 158.195.31.70 Merklín leží medzi Klatovami, Domažlicami a Plzňou.

Merklin Pridal Gimli 2007-09-04 10:55:11 IP: 195.28.70.62 Hmmm. Vieden, Rakusko, Čechy ... kde že to vlastne leží ten Merklín ???  Vďaka za squelý report!

Pridal eklp fištronek 2007-09-01 21:23:32 IP: 212.111.22.122 Ach jo lituji, že jsem nebyl. Ale jak se znám tak bych uklízel všechno a po všech a taky nevím, jestli bych měl tak silnou vůli neporážet lidi v autíčcích.

Iba registrovaní užívatelia môžu pridať komentár.
Prosím prihláste sa alebo sa zaregistrujte..