Essen (Cesta tam a zase zpátky)

diel prvý: Cesta tam

Ako to už chodí, Slovák idúci za hranice sa snaží nebyť na ceste sám. Mne sa podarilo byť súčasťou promotímu CGE a sama som mala cestovať iba do Prahy. Ešte ráno pred cestou som posielala naskenované doklady mailom do Prahy, aby som v prípade potreby mohla sadnúť za volant požičiavaného Citroena Jumpera vezúceho sviatosť najsvätejšiu – hry.

Dobre nabalená jedlom i náladou som asi o pol tretej opustila Bratislavu a vyrazila mojim povestným hráškoidom (Fiat Panda svetlozelenej farby) na diaľnicu. Už po pár kilometroch začal zvoniť mobil. Volajúci sa nedal odbiť tlačením červeného telefóniku, tak som nakoniec zdvihla. Dôsledok na seba nedal dlho čakať. Zastávka na parkovisku, „spojazdnenie" počítača a internetu, opätovná prerábka skenovaných súborov na nový formát, odoslanie súborov, čakanie na OK od príjemcu... Také milé malé zdržanie. Popri tom mi Filip oznámil, že sa vôbec nemusím ponáhľať, lebo on ma môže privítať na dohodnutom mieste až okolo pol siedmej. Fajn, pôjdem si v pohode pomaly maximálnou predpísanou rýchlosťou a môžem robiť cestou prestávky. Než som stihla opustiť parkovisko, zadrnčal telefón. Tento raz potreboval Mathew cenu hry, ktorá má byť v Essene novinkou. Odkaz na internetové stránky mu zjavne nestačil, a tak som prisľúbila sa na Utópiu pozrieť a poslať SMS-ku.

Konečne opäť na ceste. Naozaj sa neponáhľam a dodržujem rýchlosti. Niektorým vodičom to zjavne vadí. Hlavne to spomalenie pri zúžení pred hraničným prechodom do ČR. Nevadí. Dnes som sa rozhodla ísť ostatným príkladom. Cesta mi pomaly ubieha, zastavujem sa najprv na jednom, potom na ďalšom a ďalšom parkovisku, aby som si natiahla kosti, napila sa, poprechádzala sa. Už len 80 km do Prahy a je 17:10. Stojím na parkovisku a opäť telefón. „Dilli, stihneš to do Prahy do šestý? Na Vršovické kousek od mýho baráku je prodejna razítek. Máme tam udělané razítko, ale já to do šestý nestíhám. Zajdi tam, prosím." Hmmm... Čo mi ostáva, moje predsavzatie je ta-tam. Ešte odpovedám, že áno, ale potom nebudem môcť zájsť kúpiť pokladničku, ktorú som okrem iných vecí dostala na stupavskom parkovisku na starosť. Nevadí, skúsime ju kúpiť neskôr. Veď obchodné reťazce fungujú aj 24 hodín denne.

Vyrážam z parkoviska a stláčam pedál plynu na podlahu. Za mnou ostávajú prekvapené čierne Oktávky, Audiny a podobné lode. Na diaľnici nie je žiadna zápcha a už sa teším, že mám ešte aj časovú rezervu. Vtom príde na vjazd do Vršovic. Všade samé stojace autá a už je 17:43! Tá zvyčajne 3-minútová cesta ma stála viac ako 10 minút. Pomaly sa posúvam po Vršovickej. Tu je to! Parkujem na chodníku, čiastočne už na mieste, kde auto nemá čo hľadať, ale je 17:55 a stihla som to.

„Dobrý den, firma Czech Games Edition by tu měla mít udělané razítko." (Pre všetkých, ktorí sa teraz hrozia, prečo rozprávam po česky: ja som sa v Prahe narodila, chodila som do českých jasličiek, rozprávala doma po slovensky a počúvala ako sa mama s prababkou a babkou bavia po nemecky. Zvyčajne teda rozprávam s Čechmi po česky, Slovákmi po slovensky a Nemcami po nemecky...) Slečna je z priameho dotazu riadne spletená, lebo jej nestačí vedieť ktorá firma, ale aj či bola objednávka robená osobne, cez internet, či išlo o celú pečiatku, alebo len podušku. Po chvíľke môjho bezradného krčenia ramenami ale jasného prikývnutia na celú pečiatku však predsa začína hľadať. Nie je to také ťažké. Pečiatka sa objavuje za pár sekúnd. Platím a hotovo. Poďme za dobrodružstvom menom hľadanie miesta na zaparkovanie. Po asi treťom koliesku po všetkých okolitých uličkách sa zrazu predo mnou objavuje medzierka medzi autami. Zaparkované! Víťazoslávne si mädlím ruky, vyberám všetky viditeľné batožiny z auta a presúvam sa pred Filipove dvere do bytovky. Ešte neprišiel, veď ešte má cca 15 minút do ohláseného príchodu. Po chvíli čakania vidím prichádzať drobného svalovitého mužíčka s veľkým batohom. To je Vláďa, tretí človek do auta a autor jednej z hier, ktoré povezieme do Essenu. Áno, bude tam tesno. Jumper síce má vpredu tri sedadlá, ale nie je stavaný na naozaj troch cestujúcich. Hlavne nie na nočné jazdy, kedy by sa chceli dvaja šoféri striedať v spaní a šoférovaní. Ale to už pomaly prichádza Filip na obrom bielom monštre nazývanom Citroen Jumper.

Vraj mám ostať doma u Filipa a on s Vláďom zájdu tých 150 km smerom na Brno do firmy, v ktorej im vyrobili hry. Ani nápad! Nakladať pomôžem a aspoň sa nebudem nudiť. Pri zmienke, že diaľnica je smerom na Brno úplne zasekaná (však som tadiaľ pred hodinkou prechádzala v opačnom smere) Filip jemne bledne. Ešte jeden telefonát od Petra a je jasné, že ten najhorší úsek budeme obchádzať.

Niečo po deviatej prichádzame a ideme naložiť hry. Vyberám požičanú nastavenú GPS-ku. Musím ju prestaviť a neviem poriadne ako. Ale aj tak sa dostávame na miesto určenia. Opäť malé prekvapenie, hry sú na paletách ale celých 6 paliet sa nám do auta nezmestí. Takže naložíme tie dve najťažšie a ostatné treba rozoberať a nakladať do auta. Stop! Stop! takto by nám tie hry počas cesty lietali po celom aute. Takže znova vyložiť a vymyslieť ako ich zabezpečiť. Začíname po desiatich hry spájať do fólie. Ešte dobre, že máme pomocníka priamo z firmy. Takto môžeme pracovať vo dvojiciach. Vonku je strašná zima ale pritom sa z nás leje pot. Ešte posledné kúsky a môžeme vyraziť naspäť do Prahy. Filip je šoférsky nezmar a pred polnocou sme späť. Rýchlo presadáme do môjho autíčka, ideme vybaviť posledné nákupy, prekladáme veci do Citroena, nakladáme stoly a vyrážame. Je pol druhej ráno a naša cesta ešte len začína.

Naložené auto

Preprogramovávam GPS-ku lebo Filip zmenil na Petrov popud cestu a to znamená, že nikto na to nie sme pripravení. Už pri ceste na hranice nás ten prístroj zavádza a nevedie. Samozrejme nemalú vinu na tom majú moje nešikovné prsty snažiace sa čas od času použiť zoom a pritom pridávajúce nové body do cesty. Filip je nahnevaný a niet sa mu čo diviť. Ale pokračujeme v ceste. Vláďa sa sem – tam preberie a pozrie na nás. Snažím sa byť spolujazdcom a navigátorom, ale bez mapy len s tou GPS-kou mi to nejde. Asi to je zvyk, ale podľa nej sa ísť nedá, takže ju vypíname. Blížime sa k Lipsku a mne tlačia aspoň 20-kilové závažia na viečka. Ešte upozorňujem Filipa, že Lipsko musí obísť z južnej strany. O dve hodiny ma Filip budí. Sme tesne pred Magdeburgom. Pred Magdeburgom?!!! Kde sme sa tu vzali? Úplne rozospatá sa snažím zorientovať. Nakoniec zastavujeme a vyberám z batožiny mapu. No jasne, musíme naspäť smer Halle. Filip vymýšľa, že cez Halle nechce takto ráno v žiadnom prípade prechádzať. Snažím sa orientovať, ale mám po dvoch hodinách spánku v hmle, ktorá sa dá krájať, nezvyknutá na nemecké značenie ciest a s dvomi ukecanými chlapmi v aute veľké problémy. Už sme sa raz zamotali, teraz sa motáme po Halle a ja to postupne vzdávam. Aj keď ten návrat na správnu cestu nakoniec chlapi museli dotiahnuť sami, necítim žiadnu vinu. Som len šťastná, že zachádzka skončila. Ideme ďalej a Filip vôbec nevyzerá na noc za volantom. GPS-ka sa tvári, že sú pre ňu mapy Nemecka nedostupné. O jednu starosť menej. Ešte dobre, že mám so sebou mapu. Dávame si na parkovisku raňajky a pokračujeme. Pôvodne sme sa chceli ráno ubytovať , až potom ísť na veľtrh, teraz to vyzerá naopak. Naozaj asi o dvanástej prichádzame na veľtrh.

Peter, Lenka aj Ládínek nás čakajú. A začíname vykladať hry. Aspoň niektoré. Musíme na zajtra pripraviť stánok. Aha, tam vo vedľajšej hale je Pogo s Jakubom a Czech Board Games. Nemám šancu obsiahnuť celý veľtrh. Veď sú zaplnené haly s číslami 4, 5, 6, 8, 9, 10, 11, 12 a Galéria. Dnes je síce iba deň tvorby stánkov a prezentácií pre novinárov ale pre nás to začína samozrejme naplno aj s vysvetľovaním hier. Pomedzi to rýchlo zabehnúť vedľa do štvorky, lebo tam vyložili Reef Encounter len za 5 €... To však je už nie o ceste ale o pobyte na veľtrhu.

Iba registrovaní užívatelia môžu pridať komentár.
Prosím prihláste sa alebo sa zaregistrujte..